Tento príbeh sa odohral po 8 rokoch chemoterapie, keď ma "liečili" z rakoviny lymfatických uzlín.
V roku 1999 som si nahmatala svoju prvú hrčku na krku. Nebolela a po mesiaci zmizla. Myslela som, že všetko je v poriadku. Potom sa hrčka opäť objavila a nezmizla, práve naopak, začala rásť a rozmnožovať sa. Zrazu bolo hrčiek dva, tri, päť ... A nielen na krku. Aj v podpazuší, na rukách, v lýtkach, v rozkroku, v stehnách ... postupne všade, menšie aj väčšie, tvrdé nebolestivé a aj bolestivé. Tak som šla lekárovi, ktorý ma poslal k ďalším 6 lekárom. A všetci jednohlasne tvrdili, že to sú iba tukové nádory. Krčný, endokrinológ, internista, chirurg - všetci tvrdili, že lymfatické uzliny mám nehmatné a toto sú vankúšiky mojej tlstoty. Dodnes si uchovávam lekárske nálezy, ktoré toto tvrdili.
Po dvoch rokoch orodovania u nespočet lekárov, keď mi už bolo skutočne zle a mala som kruté bolestivé stavy v bruchu, a keď už som nemala síl, po strate väčšiny vlasov a zdrvená od nemohúcnosti a odmietania "odborníkov" ma jedna lekárka pozvala k sebe do ordinácie. Zobrala krv, vyoperovala jednu hrčku z krku a zobrala kostnú dreň.... Ako to spravila, to je kapitola mučení, ale záver bol: rakovina lymfatických uzlín, typ nevyliečiteľný, s nálezom v kostnej dreni. Sestrička na onkológii povedala, že sa nemám čoho báť, lebo s takouto rakovinou niektorí prežijú aj 10 rokov. Vtedy so mala 31 rokov.
Nasledovalo 8 ťažkých rokov chemoterapie, parochňa, bolesti, slzy a náreky, úsmevy a úteky, stavy depresie a pocity úzkosti. Je to na román... tak to býva, ak sa zveríte do rúk lekárom. Nakoniec môj onkológ mal nový nápad. Vyskúšať na mne rádioaktívne yttrium do žily, ktoré vysuší kostnú dreň, potom sa začne tvoriť nová, čistá kostná dreň a možno sa tým vytratia tie choré bunky. Možno. Možno sa začne tvoriť, ... možno sa vyničia .... Hmmm... súhlasila som, podpísala som.
Tak potom 30. novembra 2007 som dostala túto zázračnú rádioaktívnu injekciu. Mala mi nahradiť transplantáciu kostnej drene, pri ktorej sa podáva ešte silnejšia chemoterapia a pri nej sa kostná dreň suší pomalšie pri ešte väčších utrpeniach. Transplantáciu pri takej rakovine lymfatických uzlín, ktorá prešla do kostnej drene, bežne aplikujú. Ja som si však zvolila cestu experimentálnu, pretože mi sľúbili rýchlejšie a lepšie výsledky s menším rizikom. V deň podania rádioaktívneho roztoku kvôli mne evakuovali celú chodbu v nemocnici a lekári so sestričkami chodili okolo mňa v skafandroch. Mne sa to páčilo, aká som dôležitá, ako sa starajú, ako ma sledujú a merajú hodnoty žiarenia. Oni sa ale mračili, tvárili sa divne, vyľakane, zvláštne. Hm....
December mal byť podľa lekárov v poriadku, v januári mi mali trocha klesnúť krvné hodnoty a do konca januára som mala byť úplne fit – aspoň podľa výrobcu tej rádioaktívnej látky a mojich doktorov. Týždenne som mala chodiť na odber krvi a sledovali čo sa bude diať.
Koncom decembra mi klesli trombocity na 11 g/l. No ale kto to vedel, čo to bude znamenať? Na pokožke sa mi objavilo 100 000 malých tmavofialových bodiek, trombocity nezvládali svoju prácu pri takom nízkom počte, pomaly som krvácala z celej pokožky . Vtedy som sa prvýkrát zamyslela nad svojím životom. 4. januára mi doktor oznámil, že hodnoty môjho krvného obrazu sú také hrozné, až mi ide život. Tak som strávila nasledujúcich 2 a pol mesiaca v nemocnici.
Ako som písala, najprv som rýchlo strácala trombocity – krvné doštičky, ktoré zabraňujú vykrvácaniu, teda zabezpečujú zrážanlivosť krvi. Ich normálna hodnota je medzi 150 až 400 g/l krvi, moja hodnota bola vtedy už iba 3 g/l. Fúúúú! Fakt som sa zľakla. Manžel ma utešoval, že však pár dní a som opäť doma – ja som tomu aj naozaj uverila. Trombocity však neposlúchali a raz boli na hodnote 3, raz 4, dokonca aj 7, čo som už chcela domov, lebo sa už zvyšujú! Iba som si mylela .... zasa klesli na 4 a na 3 a na 2.
Denne mi brali krv. Môj doktor ma po každom odbere uistil, že s takou hodnotou sa žiť nedá a čoskoro určite umriem, pretože VŽDY dochádza k spontánnemu krvácaniu do žalúdka, do pľúc, do čriev, z nosa, do mozgu a podobne. Po týchto jeho vyhláseniach mi bolo veľmi hlboko na duši, nasledovali hodiny plaču. Z personálu sa celé dni neprišiel pozrieť na mňa nikto, keby náhodou naozaj vykrvácam, tak ma nájde upratovačka alebo pani, ktorá rozvážala obedy.
Na druhej strane návštevné hodiny som mala úžasné! Vždy bolo toľko návštev, až ich sestričky vyháňali, niekedy aj 12 návštev za poobedie a ja som pritom mala mať kľudový režim na lôžku... Na štvrtý deň pobytu mi zaviedli aj režim s maskou, pretože mi klesli hodnoty bielych krviniek, ktoré majú na starosti imunitu. Mohla som dostať ťažký zápal - infekciu, obyčajný vírus ma mohol zabiť. Doktor očakával u mňa náhle vysoké teploty a porozprával príbeh pacientky, ktorej sa pri rovnakých hodnotách ako som mala ja, zvýšila teplota na 40 ºC a do hodiny bola mŕtva. Potom hovoril o pánovi, ktorý mal vyššie hodnoty bielych krviniek ako ja, ktorý vraj večer mal dobrú náladu a čítal si. Ale ráno ho našli s mozgovou príhodou mŕtveho. Takéto a podobné krátke príbehy doktora a tiež sestričiek ma pomaly a isto privádzali k myšlienke uistiť sa, či som na dosť vysokom poschodí na to, že ak skočím, tak to so mnou skoncuje okamžite.
Došlo k ešte horšiemu. Rapídne začala klesať hladina červených krviniek a tým hemoglobínu. To je tá vecička v krvi, ktorá roznáša v tele kyslík a keď má človek nižšiu hladinu, tak je unavený, akoby vykopal studňu na trenčianskom hrade. Táto hodnota u bežného človeka je od 120 do 160 g/l krvi. Keď som nastúpila do nemocnice, mala som 89 g/l, čo by sa dalo chvíľu akceptovať. Musím však dodať, že u lekárov je takýto stav rovný ťažkej anémii, ja som sa však tvárila ako hrdinka. Na konci druhého týždňa pobytu v nemocnici som už bola s hemoglobínom dosť zle, klesol už pod 60 g/l a ja som bola čoraz viac bez energie.
Hodnoty išli zo dňa na deň dole a doktor nevedel čo so mnou. Krv mi vyšetrovali všetkými prístupnými testami, strácala som železo, bledla som, volali ma „vosková figurína“. Raz prišiel za mnou na izbu a vysvetlil, že za chvíľu mi zlyhá srdce, pár dní a určite zomriem. Trombocity stagnovali okolo hodnoty 3 až 6 – hrozilo vykrvácanie, biele krvinky klesali až na 0,2 – hrozili zápaly a vysoké teploty a smrť z najmenšieho bacila, hemoglobín klesal až dosiahol hodnotu 40 g/l. Vtedy sa prvýkrát na mňa prišla pozrieť primárka oddelenia. Bola z môjho stavu zhrozená. Oznámila mi pred ďalšími piatimi lekármi vizity, že môj život je ohrozený, lebo u nich ešte NIKTO neprežil s hemoglobínom s hodnotou nižšou ako 40 g/l. Na štvrtý týždeň v piatok mi doktor poprial pekný víkend a dodal, že je si istý, že v pondelok tu po mne nájde prázdnu posteľ. Naozaj fakt. Odvtedy sa takto so mnou lúčil asi tri víkendy za sebou. Už mi bolo fakt zle, pýtala som si kyslík na dýchanie, erythropoietin, kyselinu listovú a vitamíny skupiny B na tvorbu červených krviniek. Ako to, že im také veci nenapadli? To som si musela ja sama naštudovať literatúru, kde sa píše o tvorbe krvi. Času som mala, tak som študovala ... zvláštne. Dali všetko, čo som pýtala a pozerali, odkiaľ viem čo mi treba.
Klesla som na hladinu hemoglobínu 23 g/l. Z postele som vstávala s obrovskými ťažkosťami, záchod bol na 5 metrov, niekedy som nezvládla ani to. Jedlo mi nosili do postele, jedla som ležiačky. Keby ste vedeli, ako veľmi ťažká je lyžica... Nie raz som chcela iba sa napiť z fľašky, ktorá bola na skrinke vedľa mňa a nedokázala som ani ruku zdvihnúť. Pozerala som sa na fľašku a plakala som. Pri takomto stave sa mi stalo, že sanitárka, ktorá mi každé ráno vymieňala posteľnú bielizeň, začala na mňa kričať, že mám bordel na skrinke. Ju to vraj nezaujíma, ako mi je, ale poriadok musí byť! Od tej chvíle som sa bála sanitárky, lebo sa mi vyhrážala, že moje veci pretriedi (polovicu vyhodí lebo vraj nepotrebujem) a ostatné mám poslať domov. Toto je zvlášť kapitola mojich utrpení, bolo by to moc dlhé. Nie, nedokázala som ani oponovať, ako som spomínala, hemoglobín vie riadne zmeniť človeku život aj povahu. Ležíš ako mŕtvola, osoba na teba kričí. Zmohla som sa iba na plač.
Ešteže chodili návštevy. Tých som prosila, aby na skrinkách nechali poriadok, ako je len možné. Lenže to išlo ťažko, potrebovala som totiž všetko mať poruke, lebo z postele som nevládala. Vodu, čaj, pohár, nejaké ovocie, olej na natieranie pokožky, mobil, izbový telefón, lieky, teplomer, niečo na čítanie, ovládač TV a iné. Dosť je aj na vymenovanie, sanitárka sa hnevala. V šuflíku boli tiež nejaké veci, lenže som ho ani nevládala otvoriť. Túto slabosť, stav bez sily, totálnu nemohúcnosť môžete vyskúšať na vrcholoch Himaláj (doporučujem Mont Everest, Anapurnu, K2 a tak), kde nie je kyslík - všímajte si horolezcov, ako ťažko sa pohybujú vo výškach, ako dýchajú kyslík z fľaše - bola som na tom horšie ako horolezci. Ja som už bola párkrát bez sily po chemoterapiách za tých osem rokov. To všetko za tých osem rokov bolo nič oproti stavu teraz.
Išla som ja raz tak v noci na záchod – ale kdeže som išla, tackala som sa, vláčila, držala sa všetkého čo je blízko – posedela si tak 20 minút na wecku, lebo vždy som musela zbierať sily na spiatočnú cestu (až 5 metrov sa mi zdalo dlhé ako Václavák) a už som sa vracala, keď odrazu cítim, že lietam vo vzduchu. No naozaj! Od pásu dole som necítila nič a samozrejme keď mi nohy takto zmizli, ocitla som sa ihneď na zemi. Chvíľu som čakala, či žijem, nohy sa mi znovu objavili, štvornožky som pokračovala a nejako som sa vyškriabala na posteľ. Čakala som, čo bude. Bola noc, ticho. Sestričky určite spali, službukonajúci lekár zrejme tiež, tak som ich z čistej empatie nechcela rušiť, nič sa mi nestalo, prežila som, bola som naspäť v posteli, čakala som ďalšie udalosti. Zaspala som. Ráno ma dosť boleli kolená z pádu, takže sa mi nesnívalo. Nechápala som. Druhýkrát sa toto zopakovalo v kúpeľni, keď som skoro prišla o zuby na umývadle, tretíkrát priamo pri posteli, kam som mohla pokojne padnúť pusou do vankúša. Lenže kým sa mi nohy spamätali a mohla som sa vôbec pohnúť, skoro som sa na vankúši zadusila. Podľa doktora som mala šťastie, že som nezískala vážnejšie rany. Celé je vraj spôsobené tým, že telo odoberie nepotrebným častiam tela kyslík a dodáva iba dôležitým vnútorným orgánom. Takže srdce, mozog, ľadviny sú určite dôležitejšie ako nohy. Preto aj môj výzor voskovej figuríny.
12. februára 2008 mi hemoglobín klesol na 17g/l. Doktor sa zastavil medzi dverami a neveril vlastným očiam. „Ste duch?“- pýtal sa. Prišiel ku mne, pohmatal, popočúval, zistil, že žijem. Len točil hlavou a bez slova odišiel. Za nejakú hodinku prišiel znovu, chcel sa dohodnúť, či chcem umrieť doma alebo v nemocnici, lebo sa vraj konca týždňa nedožijem. Tak som povedala, samozrejme doma, nech ma odvezú a on súhlasil. Za hodinku bol pri mne zas. Lekárske konzílium ma nepustí domov, lebo že neprežijem cestu v sanitke. No VTEDY sa vo mne zrútilo úplne všetko. Už nikdy neuvidím moju izbu, moje kvety, čo bude s mojím synom? Neexistuje tak hlboká jama na svete, na dne ktorej som sa cítila. Koniec mal prísť každú chvíľu. Mysľou som blúdila doma a predstavovala si svoj pohreb a ako za mnou syn plače.
A v TEN DEŇ ma priešiel navštíviť Peter. A rozprával mi o nejakom bylinkárovi, a že mám vyhodiť lieky, a jesť zelený jačmeň a chlorellu, a jesť Budwigovej tvaroh s ľanovým olejom, a surové šaláty a doniesol akési čaje. A knihu toho bylinkára. Ja som sa na neho iba nechápavo pozerala... čaj som vypila, veď aj tak umriem, tak čo? Vo mne vtedy všetko vrelo, čakala som smrť, myšlienky mi rezali jazvy do lebky, jasne som ich cítila, Petra som skoro nevnímala. Ale keď odišiel, tak som začala čítať bylinkárovu knihu. Podopretú vankúšom, lebo držať som ju nedokázala. A mne sa hlava pomaly vyčistila a naplnil ma vnútorný pokoj. V ten deň som pochopila, že neumriem.
Proste som si povedala dosť. Veď som sa vôbec necítila na smrť, keď som ležala, bolo mi fajn, erythropoietin už mal pomaly zaberať, ostatné lieky som nemilosrdne vyhodila. Peter mi od toho dňa denne dvakrát (!) nosil uvarené čaje bylinkára, Teodor a neskôr Zuzka nosili denne čerstvú cviklovo-mrkvovú šťavu, jedla som kopec ovocia, skutočne nič varené, až na špenátovú polievku, tá sa mi žiadala, varili ju tam skvelú ... Bolo mi lepšie, až na moje vyradené telo... Tri celé týždne som mala hemoglobín na hodnote 20 až 22, medzitým trombocity vyšli na 9, biele krvinky na 0,5 a doktora napadlo zobrať mi kostnú dreň na vyšetrenie. To už bol koniec februára a ja totálne vysilená. Dovolila som odber kostnej drene, ale iba z hrudnej kosti, lebo tam menej bolí. Z bedra nikomu neprajem, odtiaľ mi brali už sedemkrát. No ani z hrudnej kosti nemusíte skúšať. Tri hodiny po odbere vbehol doktor do izby s úsmevom až po uši. Povedal, že mám ďakovať Bohu, lebo v dreni našli prekurzory červených krviniek, moc síce nie, ale MÁM ŠANCU ŽIŤ! A že mám vydržať.
Tak som držala a na duši mi začalo byť omnoho lepšie. Krv mi brali už len dva razy týždenne, až raz doktor prišiel s ešte väčším úsmevom, že v krvi mám plno retykulocytov , t.j. nezrelých červených krviniek, ktoré sú nositeľmi hemoglobínu a už len pár dní, dozrejú a hemoglobín začne stúpať. Nestúpal, nestúpal a nestúpal. Stúpali však trombocity a biele krvinky. Doktor si bol istý, že aj hemoglobín bude raz stúpať, len nevedel kedy. Nakoniec mi povedal, že zajtra – 12. marca – môžem ísť domov napriek nízkemu hemoglobínu (23), pretože ako ma pozoroval, som silná, z jeho predpovedí sa nič nenaplnilo a je si istý, že bude už len lepšie. A vraj je v poriadku, že som prežila, ale to, že som neochrnula, nezlyhal mi žiadny vnútorný orgán alebo ako následok nedokrvenia mozgu som nezostala dementná, je zázrak, ktorému nerozumie. Tak ma na nosítkach a napojenú na kyslík brali do sanitky, a ja som celú cestu preplakala ako malé dieťa, že konečne IDEM DOMOV.
No tak som doma, dnes je 19. apríla 2008, opäť som sa naučila chodiť a konečne som vrátila kyslíkový prístroj späť do nemocnice. Hemoglobín mám teraz 50, čo stačí na to, aby som vyšla až na dvor pri našom činžiaku. Už som bola 4x vonku a s úžasom pozerám ako krásne kvitnú stromy, lebo túto nádheru som už nemusela vidieť.
Takto to bolo. Za svoj život ďakujem Najvyššiemu, ktorý mi poslal do cesty ľudí, ktorí vedeli ako na to. Stačilo usmerniť a dať nádej v beznádeji. Byliny a živú stravu - dar od Boha.
Som doma. Naučila som sa byť vďačná.
Naučila som sa prijímať a používať dary. Dary, ktoré nájdete na lúkach, v lese a v záhrade. Bylinky. A tiež aj dary v sebe.